12.časť
Autobus sa stále rútil neskonalou rýchlosťou. Až zrazu buuuchhhh. Narazil o schodov. Blo to strašné. Omdlela som, ale ako prvá som sa prebrala. Romi a Katka tam bezvládne ležali. Začala som strašne plakať. V tom mi napadlo, že by som mala zavolať záchranku alebo 112 (všetkých naraz). Čakala som hodinu. Jáááj bože tí su tak nespolahliví. Keď konečne prišli, bola som celá roztrasená. Všetci boli v kóme iba ja som tam stála ako prikovaná a nepovedala ani jediné slovo. Potom som sa však spamätala. A začala som kričať ako šialená. No a potom som padla do kómi. Prebrala som sa až v nemocnici. Nadomnou stála mama a ocko. Mama plakala. Prečo??? Začala som mať pocit, že som mŕtva. Ale nakoniec som zistila, že plakala od šťastia. Lenže ja som šťastná vôbec nebola. Všetko ma bolelo. No, ale to nebolo to najhoršie. To ešte len prišlo. Prišiel ku mne doktor a spustil. "Som rád, že ti je už lepšie. Vieš tvoja kamarátka." Zrazu som ho prerušila. "Je v poriadku tiž že???" "No..." Odlmlčal sa. "Úplne nie." Potom mi zaplo. "Ona je..." Koktala som. "Je mi to ľúto." V tom akoby do mňa udrel blesk. Nemohla som tomu uveriť. "A ktorá je mŕtva???" Kričala som. "K... Katarína." No bolo to strašné do terz som sa s toho nespamätala. Zrazu som začula rovnaký plač, ako má Romi. Aj to bola ona. Asi sa dozvedela tú správu čo ja. Áno bolo to to. Už som to nevydržala a vypojila sa zo všetkých tých prístrojov a utekala za Romi. Stále plakala. Keď ma však uvidela spravila to isté čo ja. Vypojila sa zo všetkých tých prístrojov a utekala za mnou. Potom ma tuho objala. Spolu sme utiekli na balkón. Boli sme také smutné. Hrozné.

Autobus ktorým sme išli.






